Moje články

Vo vlaku Watson celý prekrútený príbeh dopísal. Do Sussexu sme dorazili podvečer. Mračná sa trhali, slnko pozlacovalo stromy. Včely odbzučali k úľom. Kraj sa ukladal spať.

Watson vstúpil do izby s horúcim čajom a otázkou: „Ako dlho sa poznáme?“

„Vlani sme zavŕšili polstoročie, drahý priateľ. Ak neodrátate roky, čo som strávil mŕtvy alebo v Oriente.“

„Myslíte, že by sme si mohli potykať?“

Zopárkrát som žmurkol. Slzy? Absurdné. Prijal som priateľovu ponúknutú ruku a stisol. Usmial sa na mňa, zhovievavo, akoby presne vedel, čo sa deje v mojich útrobách.

„John,“ vyslovil som, vďačný za jednoslabičnosť, lebo hlas sa mi lámal.

„Sherlock.“

Na ospalom sussexskom vidieku bolo všetko večne rovnaké. Nič sa nemenilo. Nikoho nezarážalo, keď sme sa nemenili ani ja s Watsonom, hoci mne tiahlo na osemdesiat a on sa cez túto hranicu už prehupol.

Skôr či neskôr sa budeme musieť od zvyšku ľudstva oddeliť.

Watson položil sentimentálny zväzok lúčnych kvetov na Mycroftov náhrobok. Nenamietal som, irónia plebejskosti kytice ma pobavila.

„Kde ste boli v noci?“ opýtal sa Watson po pietnej chvíľke ticha.

„Vkradol som sa do vládneho archívu a spálil ostatné memorandá,“ odvetil som popravde. „Ani Mycroft so svojím výnimočným géniom nemohol tušiť, že niekto pre jeho predpovede bude zabíjať.“

Interpretoval som Watsonovu hlúposť ako žiadosť vyviesť ho za hranicu sveta jemu známemu – poskytnúť mu nový uhol pohľadu.

„Čo by ste povedali, že je opakom lásky?“

„Nenávisť?“ navrhol, samozrejme úplne nesprávne. Zjednodušil mi argumentáciu, takže som sa rozhodol ho z omylu nevyviesť.

„Dokážete viac nenávidieť mužov či ženy?“

Vážne sa zamyslel. Napokon zhodnotil: „Nenávidieť muža je jednoduchšie. Prináša to oveľa menej výčitiek svedomia. So ženami – to si človek radšej nechce pripustiť.“

Potlačil som smiech. Och, drahý Watson. Dobrý bože, aký poklad bol môj priateľ!

S nadľudským sebazaprením som udržal vážnu tvár, keď som ho vyzval: „Teraz vašu odpoveď prevráťte naruby.“

Medicína popísala veľkosti ľudských orgánov; detektívna práca pravidelne preukazovala, že ich kapacita obvykle býva v nepriamom pomere. Neprekvapilo ma, že Beckett súc výnimkou na Wigginsa zapôsobil. Šípil som medzi nimi budúcu spoluprácu.

Inšpektor si pretrel tvár.

„Vzmužte sa, človeče!“ nástojil Watson.

Blížila sa hliadka. Beckett sa náhle musel premeniť z pozostalého na vyšetrovateľa.

„Panebože…“ Prvý policajt sa prekrižoval, len čo zbadal mŕtvolu.

Beckett sebaisto vyhlásil: „Očividne tohto úbožiaka roztrhali psy. Upozornite miestnych obyvateľov, aby si dávali pozor, a zariaďte odchyt!“

„Hneď, pán inšpektor,“ súhlasil starší člen hliadky, ktorého množstvo krvi z miery nevyviedlo. „Zavolám rovno na stanicu, aby poslali koronera.“

„Irene…?“ Dlho mi sľub nevydržal. Keby som mal morfium…nie, radšej čeliť starej bolesti, než spôsobovať novú Watsonovi.

Wiggins pokrútil hlavou. „Osobne nie. Podľa posledných správ pôsobí v Novom Orléans. Ale principiálne… ak viete, čo myslím. Jej… excentrickosť.“

Abernethymu roztrhli krčnú tepnu. Zubami.

Spomenul som si na začervenané – či červené? – oči Vasilisy Goldblumovej, na to, ako si k nosu a ústam tisla vreckovku. Áno, aj uprostred stochastickej džungle akou je Londýn sa našiel priestor pre neočakávané okolnosti.

Ak niekto skrýval temné, životunebezpečné tajomstvo, bola to židovská rodina, čo emigrovala z Ruska, zmenila si priezvisko a zapadla do koloritu Londýna len naoko.

Rozdriapané telo vypadalo ako chef d’oeuvre dementného umelca. Odhrnul som clonu zakrvavených vlasov. Jedno ucho malo odtrhnutý lalôčik, druhé poškodzovala iba dierka po vybratej náušnici.

Wiggins mŕtvole zobral revolver. „Hm. Sedem gulí?“

V bubienku mala zbraň len štandardných šesť. Bližší pohľad na mŕtvolu potvrdil aj, že Wiggins má pravdu, aj jeho zmysel pre banálny humor.

Vzal ma bokom.

„Holmes… vidno, že zdravie vám slúži, ak sa tak smiem vyjadriť, fantasticky.“ Zo zafúľaného kabáta vylovil kartotékovú kartičku. „Mohli by ste mať pochopenie pre zvláštnôstky nášho prípadu.“

Kartička bola súčasťou súkromného forenzného registra, ktorý si Wiggins založil podľa môjho vzoru.

Čítal som.

„Poďme.“

„Pán Holmes,“ opáčil Beckett, „neprenecháte radšej tú takpovediac fyzickú časť pátrania mladším?“

Odfrkol som si. „Než sa niekam dopátrajú, budú takí starí, ako dnes ja.“

Watson zaváhal. „Holmes… povážte, ako je to dávno, čo ste odišli! Veď vtedy fungovali len tri linky metra! Viem, že ste poznali celé mesto ako svoje dlane – no dnes je plné zákutí, kde sa stratíte, či nebodaj narazíte na nemilé prekvapenie.“

Bolelo ma priznať to, no mal nepochybne pravdu. Bombardovanie v roku 1915 kde-tu prepísalo mapy. Stačilo sledovať automobily v uliciach, aby som si uvedomil, že známy londýnsky vzduch sa vznáša nad odcudzeným mestom.

Plánoval som ukázať sa Watsonovi prestrojený za starca, akým som popravde mal byť, no cesta z Číny mi trvala pridlho. Drožka ma doviezla k jeho smrteľnej posteli.

S vikárom sme si podali kľučku.

Môj doktor na mňa pozrel unavenými očami a nespoznal ma. Videl som, ako z neho vyprchala nádej, že ma ešte niekedy uvidí. Na meno snedého cudzinca vo svojej izbe sa nespýtal, len sa nechal unášať neviditeľným prúdom na miesto oveľa vzdialenejšie než Orient. Bez nárekov. Statočne.

Prikázal som domácej uvariť čaj.

V šálke som rozpustil lyžičku medu a priložil nápoj môjmu priateľovi k ústam.

„Pite, drahý Watson.“

V mojej profesii ma počasie nesmelo odradiť. Nástojil som aby sme vyrazili, dúfajúc, že kombinácia studenej vody a fyzického vypätia nášho mladého priateľa ukľudní. Vrelo v ňom – čochvíľa sa zdalo, že vybuchne a niekomu v žiaľom poháňanej zúrivosti ublíži.

„Z mamonu,“ počul som ho kliať cez clonu dažďa. „Pre prekliate prachy.“

S Watsonom sme kráčali spolu pod jeho dáždnikom, a nechali Becketta viesť našu malú skupinku k Abernethyho domu.

„Ľudia robia pre peniaze strašné veci,“ podotkol Watson.

„Pre lásku ešte horšie.“ Sľúbil som si, že je to poslednýkrát, čo myslím na Irene. Spomienky na ňu odvial čas.

Beckett sa obrátil.

Stred žlto vymaľovaného štvorca.

„Dom so záhradou,“ uvažoval som. „V týchto teplých mesiacoch sa na záhrade lepšie sústredí, na tom sa bezpochyby zhodneme.“

„Bezpochyby,“ Watson pobavene pritakal.

„Abernethy udržiava čulé styky so zahraničnými dodávateľmi. Napríklad v Sovietskom zväze. Po rusky však nevie veľmi dobre…“

„Tak si najme učiteľa,“ doplnil Beckett.

„Presne. Najlepšie rodeného Rusa. Ten chodí k nemu domov a na záhrade Abernethymu dáva lekcie z konverzácie. Počas jednej zmieni čosi z práce…“

„Ja myslím, že viem, čo to bolo,“ inšpektor priznal po chvíli zamyslenia. Vyložil na stôl zlomenú pečať, ktorú som okamžite spoznal.

Mycroft. To som si mohol myslieť.

Špekulácie či predzvesť hospodárskeho úpadku? Obchodníci, zbystrite pozornosť, bo prečudesné čachre sa dejú na trhoch s akciami! Povšimnite obzvlášte konania pánov Dorny-Wright Thomasa, Worthington Ruperta a Abernethy Gavina, čo v uplynulý deň predali za veľké imanie všetky svoje akcie indických spoločností!

Osočenie zo špekulácií všetci traja vážení páni dôrazne odmietli. Pán Worthington sa však vyjadril: “Abernethy sa priatelí s jedným nemenovaným ministrom. Môžbyť takou cestou sa dozvedel informácie, ktoré ho viedli k predaju akcií. Sme dlhoroční priatelia, dal som na jeho radu a vysvetlenia som sa nedožadoval!”

Strež sa, kto máš na podnikoch v našich kolóniách záujem!

...............................................................................................................spísal Brian Lukis

Watson tuho spal, zmorený neobvykle namáhavým dňom.

Stál som pri pootvorenom okne prenajatej izby, oči zavreté, Watsonova palica pritisnutá k lícu len chabá náhrada sláka, keďže husle ostali v Sussexe.

Počúval som.

Ponad strechy sa roznieslo zavytie.

Hrmeli vlaky metra, vrčali motory áut. Zdola som počul ženu vykrikovať po rumunsky. Hmm. Prisťahovalci. Chudobní ľudia, rozorvané rodiny, starší neovládali angličtinu. Presne ako vdova Goldblumová a jej deti. Jevgenijovou smrťou prišli o živiteľa rodiny.

Rozhodol som sa ráno vyhľadať Irregulars z Baker Street – deti bez domova, s dospelými očami a žraločím obchodným duchom. Nepochyboval som totiž, že Wiggins ich služby stále využíva.